Úvod

Drvivá väčšina obyvateľov Slovenska zažila transformáciu z agrárnych pomerov na priemyselné v druhej polovici 20. storočia. Ako každé spriemyselňovanie, aj táto zmena bola rýchla a necitlivá. Podobne ako to bolo v kolíske industrializácie, v Anglicku, no s oneskorením dvoch storočí. Stalo sa to už v čase, keď vo východnej Európe existovali národné štáty, ba obyvatelia regiónu zakúsili aj efekt etnických čistiek. V našich končinách sa teda nenaplnila jedna z klasických poučiek funkcionalistickej interpretácie modernizácie, že moderný národný štát vzniká ako produkt začleňovania agrárnych samozásobiteľov do priemyselnej spoločnosti.

V tejto špecifickej ceste rozvoja – z agrárneho do neskorého kapitalizmu cez štátny socializmus -- je možno zakódovaný inovačný potenciál obyvateľov karpatských hôľ a dolín. Bezpochyby netreba ísť rovno k Hegelovi a jeho ideológii slovanskej budúcnosti, ako by radi naši poštúrovskí konzervatívni nacionalisti, skôr treba čerpať zo spôsobu, ktorým sa nám stala modernita – ako to ovplyvnilo komunitné a rodinné vzťahy a kvalitu života. Bolo to nedávno, keď sa naši rodičia a starí rodičia učili programovať sústruh a umývať si zuby dvakrát denne. Začalo sa to najmä počas kolektivizácie a zavádzania ťažkého priemyslu. Vtedy v slovenských dolinách hlaholila ideológia výroby a zvonenie fabrík striedalo zmeny na poli a pri páse. Spracovanie rudy a kolektivizácia boli vtedy kľúčom k prosperite. Nebola to výnimočná slovenská situácia, v Sovietskom zväze sa vtedy rodil „nový človek“ už pár desaťročí a v severnej Amerike fordizmus rozkrúcal konzumný kolotoč do nevídaných rýchlostí. Studená vojna vtedy rozdeľovala aj krajiny tretieho sveta, no všade sa zdôrazňoval rozvoj. Indira Ghándiová vtedy zavádzala nové poľnohospodárske technológie, ideály národného oslobodenia burcovali Latinskú Ameriku a viery, že všetci môžu dohnať kapitalistický či socialistický blok zavedením rozvoja, rozhýbali subsaharskú Afriku. V Číne vrcholila kultúrna revolúcia, ktorá zabila státisíce ľudí, krajinu uvrhla do izolácie a o desaťročia späť. Po ropnej kríze sa materialistický ideál nehateného rastu zreálnil a začalo sa rozlišovať medzi východiskami a cestami rozvoja podľa regionálnych a lokálnych špecifík. Ideál univerzálneho pokroku však prežil koniec studenej vojny koncom 20. storočia a darí sa mu dodnes.

Dnes je už jasné, že socializmus nielen zakonzervoval mnohé elementy kultúry, známe z predsocialistických období, ale mnohé nové, potenciálne inovatívne vzorce aj sám vytvoril. Niektoré z nich sa medzitým stali brzdou ďalšieho vývoja, ako napríklad ťažký priemysel, ďalšie prekážajú doteraz, napríklad nacionalistická časť politickej ľavice či rodinkárstvo. Podobne trh, ktorý sa pre mnohých prednedávnom javil ako nekonečný samohon pokroku a inovácií, ukazuje aj menej osvietenú tvár. Už prostý pohľad na komerčnú televíziu či regály supermarketov -- nehovoriac o finančných derivátoch či realitný biznis -- ukazujú, že tribalizmus a úpadok „zdravého rozumu“ často sprevádzajú aj neskorý kapitalizmus. Kde teda hľadať inšpiráciu pre alternatívne a udržateľné modely rozvoja? Majú sa nimi stať krajiny ako Fínsko alebo Južná Kórea, ktoré súc na periférii, dokázali po ťažkých krízach naštartovať materiálny rast? V tabuľkách merajúcich kvalitu života, pocit spokojnosti a šťastia však stále nefigurujú na popredných miestach. Áno, materiálny blahobyt, ekonomický rast, individuálna úspešnosť v profesii sú v západnej civilizácii neoddeliteľnou súčasťou, ba predpokladom takýchto pocitov, ale cena, ktorú za ňu platíme (niekoľko zamestnaní, neustále konzumné naháňanie, rozpad rodinných väzieb), je privysoká a napokon to vedie k zhoršeniu kvality života. Hľadanie vlastnej cesty k vyššej kvalite života, k spokojnosti a ľudskému šťastiu predstavuje najväčšiu globálnu a zároveň lokálnu výzvu súčasnosti.

Počas uplynulých dvoch či troch desaťročí sociálne teórie postupne vymenili termíny a koncepty ako pokrok, rast či modernizácia, novým výrazivom. Hovoríme viac o súdržnosti, udržateľnosti, inováciách či kvalite života. Základnou premisou tohto posunu je, že predstavy a modely „lepšieho a príjemnejšieho života“ sa líšia od kultúry ku kultúre, že súťaž je vždy relatívna a trh je síce globálny, no zároveň ukotvený lokálne.

Napriek globalizácii sú rozdielne východiská zmeny, ako aj jej želaný efekt. Práve posun od univerzalistických direktívnych modelov ku kultúrne citlivým projektom „šťastného života“ charakterizuje aktuálne úvahy o spoločenských inováciách. Ide o inovácie v myslení, nápady a o uvažovanie v alternatívach a modeloch, ktoré riešia reálne problémy, menia medziľudské vzťahy, sledujú spoločné ciele a možno kombinujú výhody globálnych procesov a miestnych modelov a zručností. Ako však vidieť na prípade terorizmu, zavádzania socialistickej modernizácie, rozpínania voľného trhu v tzv. rozvojových krajinách, najväčšie nebezpečenstvo hrozí vtedy, keď sa hypermoderné technológie snúbia so stredovekou politikou!

Ako príklady spoločenských inovácií teda možno považovať rozličné myšlienky a nápady, ktoré viedli k riešeniu nejakej spoločenskej výzvy. Od takých, ktoré vedú k vzniku novej organizácie, inštitúcie alebo občianskeho hnutia až po reakcie a opatrenia, ktoré novým spôsobom upravujú vzťahy medzi ľuďmi. Občianske hnutia, ekologické a skautské iniciatívy, ale aj zrod a fungovanie nových organizácií, ako je Európska únia, možno potom skúmať ako prejavy a aj príčiny spoločenských inovácií.

Centrum excelentnosti pre spoločenské inovácie Univerzity Komenského (CESI UK) vzniklo práve so zámerom skúmať procesy vzniku a realizácie spoločenských inovácií. Začínali sme s pracovnou hypotézou, že na Slovensku spoločenské vedy zatiaľ neidentifikovali pôvodné spoločenské inovácie, skôr dokázali identifikovať, ako sa nápady a idey realizujú v praxi. Aj táto oblasť výskumu zatiaľ čaká na systematickejšiu vedeckú reflexiu. Predbežné výsledky práce multidisciplinárneho tímu CESI UK však naznačujú niekoľko predbežných záverov.

Prvým je analytická hodnota konceptu spoločenské inovácie, ktorý ako predmet vedeckého záujmu prináša nový spôsob uchopenia javov, procesov a ideí, ktoré sa realizujú v inštitúciách, politikách a ich spoločným znakom sú nápady (myšlienky) o tom, ako by ľudia mali organizovať svoje aktivity a interakcie tak, aby dosiahli spoločný cieľ. Po druhé, analýza vybraných spoločenských inovácií ukazuje, že spoločný cieľ predpokladá prínos pre jednotlivca. Nie však v zmysle materiálneho zisku, ale najmä ako naplnenie potreby sebarealizácie pri riešení spoločného problému. Po tretie, vznik spoločenskej inovácie sa spája najmä s individuálnou schopnosťou identifikovať reálne problémy spoločnosti a tiež so schopnosťou analyzovať ich príčiny. Až na tomto základe môže jednotlivec alebo aj skupina ľudí ponúknuť zmysluplnú stratégiu a získavať podporu pre „svoj“ projekt. Napokon, s touto otázkou súvisí aj problém normatívneho uchopenia spoločenských inovácií. Ide len o „dobré“ javy, iniciatívy a procesy, alebo existujú aj „inovácie“ s negatívnym významom? Vyriešenie tohto teoretického sporu si vyžaduje hľadanie presnejšej definície. Práve preto je nutné opustiť nepresnú klasickú modernizačnú paradigmu a usilovať sa zahrnúť do definície spoločenských inovácií nielen spoločné ciele, ale aj spoločné dobro, blaho, kvalitu života a podobne.

Doterajšie výsledky výskumu v rámci CESI UK ukazujú, prečo sa niektoré projekty, ktoré sa v zahraničí úspešne realizujú a patria do výkladných skríň projektov podporovaných vládou alebo Európskou úniou, u nás stali problematické a už na nich zostala negatívna nálepka, ako to vo svojom príspevku ukazuje Gabriela Lubelcová a Roman Džambazovič na príklade sociálnych podnikov. Význam spoločenskej akceptácie pre úspešnú realizáciu „importovanej“ myšlienky rodovej rovnosti vo vzájomnom dialógu podčiarkujú Zuzana Kiczková a Mariana Szapuová. Problémy súžitia tradičných a moderných vzorcov správania na príklade „rozpojenosti“ technickej a kultúrnej modernizácie na Slovensku otvára vo svojej úvahe Juraj Podoba. Esej Jozefa Tancera ilustruje prínos a dôležitosť biografickej metódy k poznávaniu spoločenských inovácií a k potrebe multidisciplinárneho výskumu. Jozef Bátora sa zas vo svojom texte zaoberá rolou európskej zahraničnej služby ako nového nástroja zahraničnej politiky, pôsobiaceho mimo rámca národného štátu, kde sa diplomacia v moderných spoločnostiach doteraz vždy pohybovala.

Pre spoločenských vedcov stále zostáva otvorená otázka, ako identifikovať nápady, myšlienky, ktoré sú pôvodné a také, ktoré prišli odinakiaľ, ale ktoré tu prekvitajú, napríklad materské centrá alebo svojho času hnutie spojené so slobodným prístupom k informáciám. Prečo sa tieto nápady ujali, ako sa ich podarilo realizovať a prečo si ich ľudia osvojili? Aj to sú témy, ktoré by mali reflektovať ďalšie vedecké projekty spojené s výskumom spoločenských inovácií.

Zvlášť v čase krízy je potrebné viac hľadať spoločenské inovácie doma. Spoločenská inovácia teda nie je prosté zvýšenie výroby či rast predaja a následného zisku. Inovácia je niečo ako nezvratná, základná forma zmeny v spoločnosti smerom k vyššej kvalite. Vypracovanie sociálno-kultúrne podmieneného modelu vytvárania a prenosu inovácií sú súčasťou hľadania v rámci CESI UK. Alternatívny model formovania, praktizovania a prenosu inovácií samozrejme nemôže brať do úvahy len formálne dimenzie moci, reprezentované najmä štátom a formálnou („oficiálnou“) ekonomickou sférou, ale musí študovať aj to, ako sú sociálne inovácie praktizované, reprezentované a prenášané v konkrétnom lokálnom prostredí a v závislosti od funkcie, významu a chápania každodenných sfér ako príbuzenstvo, náboženstvo, procesy socializácie (výchova) či lokálna komunita.

* Článok vznikol vďaka podpore ERDF a OP VaV v rámci projektu 0117/2009/4.1/OPVaV