Rómska autonómia na Slovensku

Integrácia sa usiluje o rovnocennú participáciu v sociálnom, ekonomickom a politickom živote bez toho, aby sa jednotlivec musel vzdať vlastnej odlišnej menšinovej identity. Aj keď s cieľom integrácie možno len súhlasiť, opatrenia k nemu vedúce sú prinajmenšom nepresvedčivé. Viac než desaťročné skúsenosti s integračným prístupom na Slovensku, založené najmä na redistributívnych opatreniach, zameraných na odstránenie chudoby „sociálne znevýhodnených skupín“, priniesli iba veľmi obmedzené výsledky. Integrácia totiž nie je zameraná na zmenu väčšinových inštitúcií tak, aby v nich mohli Rómovia rovnocenne participovať. V politických, sociálno-ekonomických, vzdelávacích a kultúrnych inštitúciách zostáva hlboko zakorenená kultúra a normy väčšinovej spoločnosti, rovnako všadeprítomné sú skupinové stereotypy. Vzdanie sa etnickej identity sa tak stáva podmienkou inklúzie. Rómovia sú tak vystavení dvom alternatívam – asimilácii (opustenie etnickej identity) alebo segregácii. Keďže asimilácia je neľahký proces, pravdepodobnejším výsledkom je exklúzia a permanentná marginalizácia. Existujúci integračný prístup taktiež nie je zárukou, že Rómovia budú mať možnosť aktívne participovať na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa vlastných komunít. Zostávajú tak predmetom politiky, bez toho, aby sa na nej mali možnosť aktívne podieľať.

Východiskom môjho návrhu je model národnej kultúrnej autonómie (NKA) Karla Rennera a Otta Bauera z prelomu 19. a 20. Storočia (Renner, 1899/2005, Bauer 1924/2000). Tento model personálnej, neteritoriálnej kultúrnej autonómie, na rozdiel od existujúcej politiky, garantuje právo rozhodovať o svojich komunitách. Na rozdiel od teritoriálnej autonómie je vhodnejší pre roztrúsené rómske komunity. Privileguje však národnú príslušnosť nad iné zdroje skupinovej identity. Je preto neúčinný na odstránenie existujúcich rodových či socioekonomických nerovností a dokonca ich môže aj prehĺbiť. Na odstránenie nedostatkov NKA navrhujem model transformatívnej akomodácie (TA) -- model rozdelenia moci medzi menšinu a väčšinu podľa Ayelet Shacharovej, založený na vzájomnom prispôsobovaní sa väčšiny a menšiny (transformative accomodation). Spolupodieľanie sa na rozhodovaní umožňuje Rómom aktívne participovať na veciach týkajúcich sa ich komunít. Dôležitou vlastnosťou spoločného rozhodovania je potenciál meniť väčšinové inštitúcie tak, aby zjednodušoval integráciu príslušníkov menšín to nich.

Národná kultúrna autonómia Karla Rennera a Otta Bauera

Východiskom národnej kultúrnej autonómie je princíp rovnosti pre všetky národnosti v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Princíp rovnosti neznamená len zákaz diskriminácie na základe národného pôvodu, ale obsahuje aj pozitívne práva. Renner pri ich vymedzovaní, rovnako ako aj pri určovaní pravidiel členstva v národnej kultúrnej autonómii vychádzal z analógie s náboženskou príslušnosťou. Príslušnosť v národe by mala byť, ako v prípade náboženstva, výsledkom prejavu individuálnej slobodnej vôle jednotlivca. V prípade neplnoletých by to bola rozhodujúca vôľa ich rodičov. Individuálne právo na sebaurčenie je podľa neho korelátom národného práva na sebaurčenie.

Odlíšenie medzi štátom a národom je základom pre vymedzenie štátnych a národných domén. Štát a národ majú podľa Rennera komplementárne, ale aj odlišné úlohy. Ak sa národné a štátne hranice zhodujú, štátne orgány môže vykonávať funkcie, ktoré spadajú do „kompetencie národa“. Štátne a národné hranice sa však len málokedy zhodujú. Renner veril, že spojivo medzi národom a teritóriom nie je dôležité. Osobitné štátne a národné inštitúcie predchádzajú nadvláde menšiny nad väčšinou.

Úlohou štátu je ochraňovať materiálne záujmy jeho obyvateľov. V kompetencii štátu sú veci týkajúce sa financií, obrany, zahraničných vecí a spoločných vecí národov. Keďže národ je „komunitou intelektuálneho a emočného života“, do jeho sféry spadá oblasť kultúry, jazyka, literatúry, umenia a právneho systému. Dokonca aj v oblastiach menej početného zastúpenia príslušníkov určitého národa ich členovia by mali mať proporčné zastúpenie v miestnych školských radách. Model predpokladá aj existenciu kočovných sudcov a učiteľov.

Základom regulácie národných komunít nie je teritorialita, ale princíp osobného prináležania. V národnej kultúrnej autonómii sú národy konštituované ako právne asociácie, zložené z osôb, ktoré slobodne deklarujú príslušnosť ku komunite. Tieto právne entity by mali právomoc vyrubovania daní a vydávania právne záväzných nariadení. Príslušníci toho istého národa v určitom obvode by vytvorili „národnú komunitu“, tie by boli základom pre kantóny a celok kantónov by formoval národ. Národné komunity by boli zorganizované na základe demokratických princípov pravidelnými voľbami do troch zastupiteľských orgánov: komunitnej (lokálnej), kantónnej a národnej rady. Jednotlivci po dovŕšení plnoletosti by deklarovali príslušnosť do národných registrov, ktoré by boli základom administrácie národnej kultúrnej autonómie.

Renner si bol vedomý ťažkostí pri odlíšení štátnych a národných domén. Štátu napríklad prislúcha ochrana verejného blahobytu, vrátane ekonomickej a finančnej suverenity. Národ má pritom v kompetencii oblasť školstva, ktorá je dôležitá v týchto ekonomických štátnych doménach. Práve tento prienik, argumentoval Renner, umožňuje štátu určovať minimálne štandardy vzdelávania. Štát má rovnako zodpovednosť zabezpečiť, že chudobnejšie alebo „menej rozvinuté“ národy majú prístup k minimálnym zdrojom nevyhnutným na zabezpečenie ich vzdelávacieho systému.

Blízky vzťah medzi štátom a národom je prítomný aj v požiadavke podielu moci a kontroly v centrálne štátnej administratíve. Renner navrhol proporčné zastúpenie národov v jednej komore dvojkomorového centrálneho parlamentu.

Národná kultúrna autonómia je dynamický model. Možno predpokladať rozšírenie právomoci národa aj mimo národné sféry. Renner teoretizoval, že aj potom čo sa ustália procedurálne náležitosti fungovania národnej kultúrnej autonómie, národné rady by mali mať možnosť požiadať o rozšírenie agendy na oblasti, ktoré považujú za praktické.

Národná kultúrna autonómia a Rómovia

Jednou z najatraktívnejších čŕt Rennerovho modelu je možnosť zlepšiť situáciu členov menšín posilnením menšinovej komunity. Národná kultúrna autonómia garantuje právo participovať v rozhodovacích procesoch týkajúcich sa vlastných komunít spolu s právom byť zahrnutý v rozhodovaní širšej komunity. Výhodou je aj demokratický mechanizmus budovania reprezentácie menšiny. Pomohol by pri vytvorení zodpovednej politickej reprezentácie Rómov na miestnej a národnej úrovni, čo by zlepšilo ich schopnosť efektívnejšie obhajovať svoje záujmy pred štátnymi orgánmi. Súčasné rómske vedenie je rozdrobené a nie je zrejmé, kto reprezentuje menšinu, resp. ktorú jej časť a ktoré organizácie by mali byť konzultované vo veciach týkajúcich sa rómskych komunít. Pre verejnú správu rozdrobenosť rómskej politickej reprezentácie môže slúžiť aj ako výhovorka na vylúčenie Rómov z rozhodovacích procesov. Taktiež myšlienka vytvárania neteritoriálnej organizácie zdola smerom nahor, ktorá však čiastočne zostáva prepojená s územnou samosprávou, je atraktívna. Rómska autonómia nemôže byť výlučne neteritoriálna. Pre Rómov kľúčové oblasti verejnej správy, ako je zdravotníctvo, školstvo, bývanie či programy pre nezamestnaných, sú zorganizované práve na teritoriálnom princípe. Možnosť vytvoriť reprezentáciu na miestnej úrovni prostredníctvom národnej kultúrnej autonómie v rámci teritoriálnej administratívnej oblasti by mohla uľahčiť spoluprácu s miestnou samosprávou. Národná kultúrna automómia taktiež predchádza konfliktom vznikajúcim pri teritoriálnej autonómii, nevytvára menšinu v menšine, ktorá vyplýva z nemožnosti vytvoriť etnicky homogénne teritoriálnej oblasti. Nakoniec neteritoriálny charakter rómskeho osadenia je jedným z hlavných dôvodov, prečo sú Rómovia dôležitými kandidátmi pre neteritoriálny model autonómie.

Napriek tomu národná kultúrna autonómia možno ešte robustnejšie ako teritoriálna autonómia privileguje komunitné záujmy nad individuálnymi právami jej členov (Bauböck, 2004, s. 237). Toto je jedným z hlavných nedostatkov národnej kultúrnej autonómie. Vytvára presne ohraničené komunity a uprednostňuje jeden zdroj individuálnej identity – národnú príslušnosť nad ostatné jej zdroje. Kľúčový aspekt tejto komplikácie sa ukazuje najmä pri ustanovení metódy určovania členstva v národnostnej menšine.

Problém členstva

Základom národnej príslušnosti je individuálna vôľa. Renner odvodzuje tento princíp od individuálneho práva na sebaurčenie. Štát a komunita podriadia individuálnej komunite kontrolu nad vstupom aj výstupom do komunity. Individuálne rozhodnutie patriť alebo nepatriť do komunity by malo oslabiť schopnosť skupiny potlačiť individuálne práva členov a ich vnútorný odpor. Prístup určovania členstva na základe sebaidentifikácie sa zhoduje so súčasnou právnou úpravou na Slovensku.[1] V prípade Rómov je takýto prístup problematický v troch ohľadoch.

Po prvé, prístup založený na sebaindentifikácii, ktorý sa uplatňuje aj pri zbere dát pri sčítaní obyvateľstva na Slovensku, môže skresľovať počet Rómov. Podľa názoru demografov a takisto o aj niektorých rómskych lídrov počet sebaidentifikovaných Rómov výrazne zaostáva za tým, čo označujú ako ich skutočný počet. Podľa demografov priemerne iba 25 percent Rómov deklaruje svoju etnicitu v oficiálnych štátnych sčítaniach. Zvyšok sa podľa tohto názoru identifikuje za etnických Slovákov alebo Maďarov. (Vaňo a Haviarová, 2003, s. 477).

V literatúre môžeme nájsť viacero vysvetlení, ktoré spôsobujú údajnú nízku sebaidentifikáciu Rómov. Často sa objavuje názor, že tento fenomén je spôsobený históriou asimilačných a diskriminačných politík spolu s rozšírenou diskrimináciou a etnickou neznášanlivosťou. V minulosti represívnym politikám voči Rómom zvyčajne predchádzali násilné identifikácie, počítania a registrácie príslušníkov tejto menšiny. Zásahy štátu, vrátane zberu etnických dát, sú vnímané s nevôľou. Niektorí autori sa domnievajú, že Rómovia sa vedome asimilovali, mysliac si, že je to podmienkou úspechu v širšej spoločnosti. (Gheorge and Mirga, 1997/2000, s. 4). Rómski rodičia v záujme ochrany svojich detí podporovali ich asimiláciu vrátane uzatvárania etnicky zmiešaných manželstiev (Mann, 1992). Niektoré výskumy poukazujú na to, že Rómovia zamieňajú etnicitu s občianskou, náboženskou a jazykovou identitou (Friedman, 2002, s. 84). Na Slovensku sa Rómovia často identifikujú s maďarskou alebo českou menšinou na územiach, ktoré susedí s materským štátom týchto menšín. Niektorí argumentujú, že Rómovia si na rozdiel od väčšiny európskych národov len začínajú budovať svoje národného povedomie (Hubschmannová, 1988, s.127, Marušiaková, 1988, s. 75). V rómskych štúdiách sa tiež môžeme stretnúť s názorom, že významná časť Rómov sa primárne identifikuje s podskupinou alebo klanom, ku ktorému patrí, nie s rómskou národnostnou menšinou. (Uherek a Novák, 2003, ss. 101-103). Rómovia totiž nie sú vnútorne homogénnou skupinou. Skladajú sa z mozaiky odlišných skupín, ktoré sa vnútorne identifikujú podľa rodiny, klanu alebo skupiny, do ktorej patria, rómskeho dialektu alebo remesla, ktorému sa tradične venovali muži v určitej skupine. Na Slovensku žijú tri hlavné rómske skupiny: slovenskí Rumungri, maďarskí Rumungri a olašskí Rómovia.

Nízka sebaidentifikácia u Rómov negatívne ovplyvňuje ich schopnosť využívať niektoré ústavné menšinové práva. Napríklad, spôsob prerozdeľovania finančných prostriedkov na podporu menšín je primárne založený na dátach zo sčítania ľudu. Národné registre v národnej kultúrnej autonómii by ešte viac prehĺbili túto dilemu. Mohlo by dokonca dôjsť k situácii, keď by Rómovia ani nemali možnosť využiť ochranu národnej kultúrnej autonómie.

Po druhé, národná kultúrna autonómia predpokladá jasné hranice medzi národnými komunitami. Jednotlivci sa môžu prihlásiť iba k jednej národnej komunite. Rovnaký prístup existuje aj v platnej metodológii zberu dát používanej pri sčítaní obyvateľstva. Metóda je problematická pri sčítaniach aj pri autonómii. Ľudia často pociťujú príslušnosť k dvom alebo viacerým národným komunitám alebo podskupinám. Podľa niektorých autorov, významné percento Rómov pociťuje príslušnosť k väčšinovému národu alebo k iným národnostným menšinám, ktoré dominujú v regióne, kde žijú, alebo k podskupine Rómov. Súčasná metóda sčítania ľudu a ešte vypuklejšie národná kultúrna autonómia uprednostňujú len jeden druh národnej príslušnosti.

Po tretie, prístup založený na sebaidentifikácii môže byť pomerne ľahko zneužívaný tými, ktorí nie sú členmi menšiny. Národná kultúrna autonómia predpokladá jasné hranice medzi národnými komunitami. Tieto hranice sú však pomerne priepustné. NKA je tak otvorená dvom formám zneužívania. Po prvé, jednotlivci, ktorí nie sú členovia skupiny, môžu mať prístup k výhodám alebo peniazom, ktoré sú určené pre určitú menšinu. Takáto situácia nastala v Maďarsku potom, čo bol zavedený neteritoriálny systém menšinovej samosprávy. Po druhých voľbách do menšinovej samosprávy dramaticky narástol počet rodičov, ktorí deklarovali svojim deťom nemeckú etnicitu (Eiler and Kovács, 2002 s. 179). Podľa pozorovateľov, rodičia sa snažili zabezpečiť deťom prístup do nemeckých škôl (Deets and Stroschein, 2005, s. 292). Napriek tomu, že znalosť nemeckého jazyka je považovaná za cennú kvalifikáciu v danom regióne, v štátnych školách je typicky veľmi nízka úroveň výučby cudzích jazykov vrátane nemčiny. Rodičia si zrejme mysleli, že namiesto drahých súkromných jazykových kurzov dostanú ich deti kvalitné vyučovanie nemčiny v miestnych nemeckých školách. Menšiny môžu považovať takýto prísun „cudzincov“ za zneužívanie menšinových inštitúcií a ohrozenie ich schopnosti zachovať si vlastnú etnickú identitu. V prípade Maďarska je možné túto dilemu vyriešiť zlepšením výučby cudzích jazykov na štátnych školách. Vo všeobecnej rovine však treba zodpovedať, či by mali mať tí, ktorí nie sú členmi menšín, prístup k menšinovým právam. Využívanie menšinových práv nečlenmi totiž môže znižovať schopnosť menšiny zachovávať si vlastnú kultúru a odlišnú etnickú identitu.

Druhá možnosť zneužívania je zrejme ešte znepokojujúcejšia. Môže dôjsť k situácii, keď menšinové inštitúcie nebudú riadiť príslušníci menšín. Táto obava sa potvrdila v prípade Rómov v Maďarsku, kde majú všetci občania právo voliť a byť volení do menšinovej samosprávy. Príslušníci väčšiny by teoreticky mohli byť zvolení na čelo menšinových inštitúcií. Pri prvých voľbách do menšinovej samosprávy v Maďarsku motivovali finančné výhody spojené s vedením samosprávnych menšinových inštitúcií niektorých k tomu, aby klamlivo predstierali členstvo v menšinách a usilovali sa o úrad reprezentujúci menšiny. Problematické by bolo aj, keby sa väčšina hoci v dobrej viere pokúsila ovplyvniť voľby v prospech kandidáta, o ktorom si myslia, že je najschopnejší. Nemusí ísť pritom o zneužívanie menšinového systému, ale také ovplyvňovanie, ktoré je z pohľadu zmyslu autonómie napriek tomu nežiaduce.

Kymlicka v jeho teórii skupinovo diferencujúcich práv argumentuje, že menšiny by mali mať právo na tzv. externú ochranu (external protection) voči nečlenom menšín. Zmysel takéhoto obmedzenia je chrániť skupinu od destabilizujúcich vplyvov širšej spoločnosti (Kymlicka 1995, s. 36-37). Vymedzenie členstva v skupine by popri subjektívnej vôli bolo doplnené ďalším objektívnym sociologickým kritériom. Tradičným objektívnym kritériom, ktoré denominuje národnú identitu, je materinský jazyk.

V prípade Rómov je kritérium materinského jazyka problematické. Takáto ochrana voči nečlenom by sa v skutočnosti mohla zmeniť na obmedzenia voči členom skupiny (internal restriction podľa Kymlickovej teórie), ktorí sa už asimilovali alebo nehovoria dialektom rómskeho jazyka. Jedným z riešením tejto dilemy je prístup zvolený pri organizácii samosprávy samských komunít v Nórsku. Ako alternatíva k hovorenému jazyku sa používa možnosť deklarácie hovoreného respektíve materinského jazyka predkov.

Jazyk ako objektívne kritérium však nie je zmysluplným kritériom pre tie rómske skupiny, ktoré už nehovoria po rómsky, neželajú si udržiavať rómčinu, alebo ju jednoducho nepovažujú za dôležitý aspekt pri vymedzení členstva v skupine.

Ďalšou alternatívou je štátom uznanie členstva podľa zvykového práva, ak ho skupina považuje za kľúčové pre udržiavanie vlastnej skupinovej identity. Pravidlá určovania členstva podľa rodinného zvykového práva určujú tých, ktorí sú súčasťou tradície, a tých, ktorí zodpovedajú za udržiavanie skupinových noriem a hodnôt (Shachar, 2001). Pre skupiny, ktoré uznávajú takéto zvykové práva, by bol preto prístup založený výlučne na sebaidentifikácii neuspokojivý.

Napriek tomu, že národná kultúrna autonómia je založená len na subjektívnom kritériu príslušnosti, Renner uznáva právo národov žiť podľa vlastných zákonov. Tým otvára možnosť uznania zvykových práv. Takýto dobre mienený úmysel vytvoriť priestor pre udržiavanie odlišnej menšinovej identity však môže predstavovať najproblematickejšie porušovanie individuálnych práv, najmä práv žien. Ženy zastávajú často špeciálnu pozíciu v tradičných spôsoboch udržiavania skupinovej identity a ktoré často obmedzujú ich reprodukčné správanie. Tento spôsob určovania členstva preto predstavuje komplexnú otázku, ako zosúladiť rešpekt pre individuálnu rovnosť so záujmom udržať odlišnú skupinovú identitu.

Je však táto debata vôbec relevantná v prípade rómskej menšiny? Na existenciu neformálnych zvykových práv Romanya poukazujú výskumy u olašských Rómov najmä v západnej Európe a Severnej Amerike. Romanyia sa skladá zo súborov tabu, založených na princípoch čistoty a pošpinenia. Regulujú najmä oblasti sexuality, reprodukcie a sobášov. Podľa týchto pravidiel, ženy plnia úlohu tzv. strážkyň rómskych zákonov (Weyrach, 2001a, Refugee Women’s Resource Project, 2002, Acton, 2003). Sú to práve rómske ženy, ktoré majú schopnosť zakliať a pošpiniť. Reisman argumentuje, že niektoré z týchto pravidiel čistoty subordinujú ženy a presviedčajú ich o tom, že sú po väčšinu svojho života zdrojom pošpinenia pre druhých. Reisman argumentuje, že aspekty Romanyia sú v rozpore so základnými ľudskými právami (Reisman, 1993, s. 416-417).

Existuje len veľmi obmedzený výskum o tom, do akej miery sú takéto zvykové normy udržiavané rómskymi skupinami na Slovensku a aký je ich obsah (pozri napr. Stojka a Pivoň, 2003). Podľa antropologických zistení rómske skupiny zostávajú často endogamné a zachovávajú si patrilineárny model pri určovaní členstva v skupine (Marušiaková 1988). Napriek tomu, v prípade ak by skupina Rómov na Slovensku požiadala o uznanie takýchto zvykových práv, požiadavka by mala byť považovaná za legitímnu. Pri jej zvažovaní je však potrebné prihliadať na to, aký dosah by malo takéto uznanie na status jednotlivých členov -- najmä žien. Momentálne zostáva ďalšia debata na túto tému hypotetická.

Národná kultúrna autonómia a rodová rovnosť

Pri vymedzovaní hraníc národnej kultúrnej autonómie som sa doposiaľ venovala dilemám spojených s privilegovaním jedného zdroja ľudskej identity, t.j. prináležania k národnej komunite. Skúmala som, ako Rennerov model či jeho prípadná modifikácia vplýva na to, kto sa dostane „dnu“. V tejto nasledujúcej časti sa zameriavam na úzko spätú otázku a to, ako Národná kultúrna autonómia vplýva na tých, ktorí sú už „dnu“, vzhľadom na množstvo zdrojov, ktoré formujú ľudskú identitu. Vybrala som rod a socioekonomický status, o ktorých sa domnievam, že v súčasnosti zasluhujú osobitnú pozornosť v diskusii o rómskej národnej kultúrnej automómii.[2]

Zdrojom moci autonómnej jednotky je jej početnosť. Veľkosť menšiny má vplyv na jej potenciálnu silu v širšej komunite. Pre jednotlivé národné autonómie je najväčším ohrozením odchod ich členov a prípadná asimilácia s inou (napríklad dominantnou) skupinou. Rainer Bauböck argumentuje, že takýto model motivuje vodcov skupiny k tomu, aby konštruovali členstvo v menšine tak, aby bolo askriptívne, mimo „dosahu individuálnej voľby“ (Bauböck 2004, s. 238). Vzdelávanie a kultúra, ktoré spadajú do právomoci národnej kultúrnej autonómie, sú pritom najdôležitejšími oblasťami národnej reprodukcie. Takýto model umožňuje nacionalistickým vodcom legitímne potlačiť individuálny odpor a snahu jednotlivcov opustiť autonómnu jednotku.

Práve kvôli úlohe ženy v ľudskej reprodukcii, regulácia ženskej sexuality a reprodukčného správania sú centrálne v normách na určovanie príslušnosti k skupine. Ženy sú často v nerovnocennej pozícii voči mužom. Dá sa preto predpokladať, že v procese potláčania vnútorného odporu by ženy patrili medzi najviac znevýhodnené menšiny v menšine. Do úvahy treba vziať aj vplyv okolia na možnosti žien vyjadriť svoj odpor a opustiť skupinu. Menšinové kultúry totiž neexistujú vo vákuu, ale vplýva na nich väčšinový národ, štát a jeho často represívne politiky. Dominantná skupina často konštruuje menšinovú kultúru ako niečo primitívne a menejcenné. Príkladom takejto konštrukcie je výlučné sa zameriavanie na kultúrne praktiky menšín, ktoré subordinujú ženy (Vollp, 2006, s. 26-42). Príkladom bola fascinácia médiami dohodnutého sobáša dvanásťročného dievčaťa v Rumunsku (Oprea, 2005). Práve existencia takejto dynamiky podnecuje časť ženských rómskych aktivistiek, aby nepoukazovali na rodové nerovnosti vo vnútri skupiny. Domnievajú sa, že takáto kritika môže oslabiť rómske hnutie ako celok (Sztojka, 2000). Navyše ženy patriace k menšinám sú v porovnaní s mužmi vo väčšom znevýhodnení.[3] Reálna možnosť opustiť skupinu je pre ženy komplikovanejšia. Faktory, ako sú nedostatok financií, vzdelania, sociálnych zručností či emocionálny stres prakticky znemožňujú odchod zo skupiny.

Národná kultúrna autonómia a socioekonomické znevýhodnenie

Národná kultúrna autonómia je primárne zameraná na dosiahnutie rovnosti v prístupe k vlastnej kultúre. Prakticky však môže prehĺbiť nielen existujúce rodové nerovnosti, ale aj socioekonomické znevýhodnenie niektorých menšín.

Michael Walzer argumentuje, že efekt menšinových politík sa nemusí odlišovať len podľa typov menšín, ale aj podľa charakteru štátu. (Walzer, 2001, s. 156). Národno-budovateľské politiky na Slovensku sú nacionalistickejšie alebo menej liberálne ako tie v západnej Európe alebo v Kanade. (Nedelsky, 2003). Národné autonómie by pravdepodobne posilnili možnosť menšín budovať paralelné národné projekty. Rovnako by však vytvorili ešte menej priepustné hranice medzi komunitami a menej priestoru pre vytvorenie spoločnej pluralitnej kultúry. Ak niektoré skupiny pociťujú značné socioekonomické znevýhodnenie a väčšina bohatstva v štáte je akumulovaná v rukách dominantnej etnickej skupiny, socioekonomická inklúzia môže byť prakticky podmienená kultúrnou a jazykovou asimiláciou. Národná kultúrna autonómia tak rozhodne nie je ideálnou politikou na odstránenie kultúrnych a ekonomických znevýhodnení Rómov.

Rómovia, ktorí nedisponujú kritickým počtom kvalifikovaných členov, by mohli mať navyše problém administrovať národnu kultúrnu autonómiu. Renner predpokladal vlastné financovanie kultúrnych inštitúcií prostredníctvom zdaňovania vlastných členov. Vzhľadom na dramatické nerovnosti v ekonomickom bohatstve takáto menšinová ochrana by nakoniec mohla znásobiť kultúrne a následne aj ekonomické znevýhodnenie.

Je zrejmé, že kultúrna oblasť asi nie je najdôležitejšou prioritou pre Rómov, ktorí nemajú prístup k základným životným potrebám. Národná kultúrna autonómia by v praxi mohla ešte zhoršiť ich socioekonomické postavenie. Zámerom národnej kultúrnej automómie NKA však nebolo odstránenie sociálneho a ekonomického znevýhodnenia. Renner, ktorý žil na prelome storočí, veril, že hlavný zdroj nepokojov bude vyplývať z kultúrnej sféry.

Spolurozhodovanie transformatívnej akomodácie

Národná kultúrna autonómia by v porovnaní so súčasnou politikou priniesla Rómom niekoľko dôležitých výhod. Ako však vyriešiť závažné problémy, ktoré vznikajú tým, že model autonómie neberie do úvahy odlišné zdroje individuálnej identity? V nasledujúcej časti sa zameriam na model spoločného rozhodovania transformatívnej akomodácie (TA), ktoré je založené na myšlienke vzájomného sa prispôsobovania menšiny a väčšiny a ich normatívnych systémov.

Transformatívna akomodácia je zameraná na odstránenie jedného z najkomplexnejších a najzávažnejších problémov spojených s uznaním kolektívnych práv menšín: zosúladenie rešpektu pre kultúrnu a rodovú rovnosť. Autorka tohto modelu navrhuje riešenie pre situácie, ktoré nazýva tzv. paradoxom multikultúrneho ohrozenia. Ten vzniká, keď dobre mienená menšinová politika štátu môže v praxi ohroziť niektorých členov skupín nespravodlivým zaobchádzaním zo strany skupiny a ktorá môže viesť k posilneniu najviac hierarchizujúcich aspektov menšinových kultúr. Shacharová sa zameriava najmä na uznanie zvykových práv náboženských skupín, ktoré obsahujú diskriminačné pravidlá pre ženy. Aj keď je paradox multikultúrneho ohrozenia čiastočne relevantný aj v prípade rómskych práv, momentálne sa nejaví ako kľúčový. Národná kultúrna autonómia privileguje národnosť nielen pred rodom, ale aj pred inými dôležitými zdrojmi individuálnej identity, akými sú príslušnosť k iným národným a kultúrnym komunitám a sociálno-ekonomický status. Transformatívna akomodácia napriek tomu môže poskytnúť návod, ako sa vysporiadať s nedostatkami národnej kultúrnej autonómie.

Podobne ako pre Rennera, aj pre Shacharovú je projekt uspokojenia menšinových požiadaviek nástrojom, ktorý možno prispôsobiť do odlišných kontextov. Namiesto detailného plánu ponúka Shacharová súbor princípov, ktoré možno flexibilne a dynamicky adaptovať do odlišných situácií. Rovnako ako Renner vychádza z oddelenia štátu a národných a náboženských komunít. Transformatívna akomodácia aj národná kultúrna automómia sú založené na právnom uznaní menšín, ktoré má za cieľ posilnenie jednotlivcov patriacich k týmto komunitám. Obe veria, že menšiny majú legitímne právo riadiť veci, ktoré sa ich dotýkajú. Členstvo v komunite je v oboch prípadoch založené primárne na individuálnej vôli. Renner aj Shacharová pracujú s neteritoriálnym modelom menšinovej akomodácie.

Jeden z kľúčových rozdielov je vzťah, ktorý má multikultúrny štát prioritizovať. Pre Rennera sú to primárne medziskupinové nerovnosti. Intersekčný pohľad Shacharovej vychádza z hlbšej analýzy vzájomných interakcií medzi štátom, skupinou a jej členkou. Shacharová, na rozdiel od Rennera nie je pripravená uprednostniť skupinové členstvo pred ostatnými prináležaniami alebo naopak, vidí zdroje individuálnej identity ako komplementárne. Množstvo zdrojov individuálnej identity vidí ako riešenie, nie ako problém.

Na rozdiel od národnej kultúrnej automómie delenie moci v transformatívnej akomodácii je horizontálne. Namiesto vytvárania paralelných menšinových inštitúcií, ktoré majú exkluzívnu právomoc v určitej oblasti, ako je kultúra alebo vzdelávanie, Shacharová delí autoritu riadiť určitú sféru medzi skupinu a štát. Keďže jednotlivci simultánne patria do menšiny a aj do širšej politickej komunity, skupina aj štát majú legitimitu vytvárať pravidlá v danej oblasti. Napríklad, v rodinnom práve Shacharová vykresľuje, ako možno oddeliť jurisdikciu medzi demarkáciu (napr. pravidlá príslušnosti k skupine) a distribúciu (napr. rozdelenie majetkov pri rozvode) v imigračnom práve medzi prijímanie a selekciu imigrantov, v trestnom práve na určovanie viny a neviny a vyrubovanie trestov.

Transformatívna akomodácia je založená na troch základných princípoch. Prvým je alokácia autority do podoblastí. Tento princíp zabezpečí, že štát aj skupina spoločne vytvárajú pravidlá a normy v určitej oblasti. Ani štát ani menšina nemajú výlučnú právomoc vydať kompletné rozhodnutie v danej oblasti. Vytvára sa tak stále prebiehajúca interakcia medzi štátom a menšinou, ktorá motivuje k tomu, aby normy regulujúce určitú oblasť rešpektovali viacnásobné identity individuálnych členov skupiny. Cirkulácia moci medzi autoritami, ktorá vyplýva z tohto princípu, motivuje k transformácii. Shacharová posilňuje túto dynamiku pridaním druhého princípu „žiaden monopol“. Podľa tohto princípu ani menšina, ani štát nemajú exkluzívnu právomoc v určitej právnej oblasti. Podľa Shacharovej tento princíp donúti oba zdroje moci aktívne bojovať „o lojalitu svojich sociálnych konštituentov“. Tretí princíp „výber možností“ je zameraný na individuálnych členov. Princíp jasne vymedzeného výberu možností umožňuje individuálnej členke oprieť sa o svoje občianske práva a iniciovať vnútornú zmenu tým, že môže z jurisdikcie menšiny vystúpiť alebo do nej vstúpiť.

Transformatívna akomodácia odpovedá na Bauböckovu obavu, že národná kultúrna automómia motivuje nacionalistických vodcov k tomu, aby konštruovali členstvo v skupine mimo individuálnej voľby. Shacharovej model spoločného rozhodovania využíva moment jurisdikcionálnej súťaživosti medzi štátom a skupinou smerom ku kultúrnej transformácii, ktorá reflektuje množstvo zdrojov, formujúcich ľudskú identitu. Dáva tiež jednotlivcovi reálnu možnosť vystúpiť zo skupiny a oprieť sa o svoje občianske práva proti možným diskriminačným normám skupiny.

Transformatívna akomodácia tiež núti štát zmeniť práve normy tak, aby boli pluralitnejšie a aby rešpektovali kultúrne rozdielnosti. Shacharová demonštruje túto dynamiku na príklade organizácie vyučovania náboženstva v Nemecku. Vyučovanie náboženstva prebieha v štátnych školách. Podľa všeobecného vzdelávacieho modelu si však skupiny ponechávajú stupeň autonómie v oblasti náboženského vzdelávania. Štát nekontroluje, čo sa na hodinách náboženstva vyučuje. To spadá do sféry náboženských komunít. Štát rovnako neurčuje, ako sú žiaci priraďovaní do týchto tried. Do štrnásteho roku rozhodujú rodičia, či ich deti budú navštevovať hodiny náboženstva. Po dovŕšení štrnásteho roku sa samotné deti rozhodnú, či chcú pokračovať v navštevovaní hodín náboženstva. Rodičia alebo študenti môžu namiesto náboženstva navštevovať hodiny etiky.

Tento systém nevylučuje náboženstvo z verejného školstva a ani nepodporuje paralelné náboženské vzdelávanie. Usiluje sa o vytvorenie inkluzívneho systému. Podľa Shacharovej rozdelenie vyučovacieho mandátu medzi štát a náboženské komunity môže mať transformatívne účinky na obe entity. Fakt, že vyučovanie náboženstva sa uskutočňuje v spoločnom verejnom priestore, kde členovia odlišných cirkví prichádzajú pravidelne do kontaktu, núti náboženské autority zmeniť osnovy tak, aby boli prístupné mladým moderným ľuďom a aby nestratili svojich budúcich členov. Možnosť vystúpiť, t.j. teda prestať navštevovať hodiny náboženstva zohráva kľúčovú úlohu v procese transformácie. Shacharová ilustruje túto dynamiku nasledujúcim príkladom:

„V prvý deň hodiny náboženstva sa prihlási iba niekoľko študentov. Zvyšok radšej využíva dve tri hodiny týždenne na iné aktivity... učiteľ náboženstva (ktorý musí byť členom náboženskej skupiny) vysvetľuje žiačke, že je vítaná na hodinách náboženstva pod podmienkou, že na hodinách môže iba počúvať a nemôže sa zapájať do diskusie. Tieto obmedzujúce podmienky platia iba pre dievčatá a vyplývajú zo skupinovej náboženskej tradície. Je ťažké si predstaviť, prečo by študentka, ktorá je braná ako menejcenná, dobrovoľne navštevovala takéto hodiny“ (Shachar, 2001, s.159).

Transformačný efekt však neprebieha len smerom k náboženskému vzdelávaniu, ale môže priniesť aj zmeny v štátnom vzdelávaní tak, aby citlivejšie reflektovalo diverzitu svojich študentov. Shacharová sa domnieva, že prítomnosť študentov z odlišných náboženských komunít môže podmieniť školu k tomu, aby prispôsobila aj spôsob výučby možných kontroverzných aspektov vzdelávania, ako je, napríklad, sexuálna výučba. Druhým, možno ešte dôležitejším faktorom v tomto procese je spôsob organizácie vyučovania náboženstva, ktorý rešpektuje odlišné náboženské systémy ako rovnocenné.

Rómska autonómia

Neochota alebo neschopnosť štátu poskytnúť finančné zdroje spoločne s nedostatkom materiálnych a ľudských zdrojov potrebných na administráciu NKA by mohli zhoršiť marginalizáciu podstatnej časti Rómov na Slovensku. Modifikácia NKA princípmi transformatívnej akomodácie, ktorá obsahuje spoločné rozhodovanie, je preto kľúčová na to, aby štát nevyužil autonómiu ako zámienku na vzdanie sa zodpovednosti za jej členov. Transformatívna akomodácia vyžaduje, že štát si ponechá podiel kontroly a súčasne aj zodpovednosti za členov autonómnych jednotiek.

Národná kultúrna autonómia modifikovaná princípmi transformatívnej akomodácie podporuje multikultúrny dialóg, ktorý môže mať transformatívny efekt na väčšinu aj menšinu. Tento aspekt je dôležitý v prípade vytvárania politiky voči Rómom, ktorí pociťujú nielen nerovnosť v prístupe k vlastnej kultúre, ale najmä socioekonomické znevýhodnenie. Slovenský projekt budovania etnicky homogénneho štátu necháva len veľmi málo miesta na inklúziu v spoločných socio-ekonomických a politických inštitúciách. Menšinová ochrana, ktorá by vytvárala paralelné inštitúcie, by pre socioekonomicky znevýhodnených Rómov bola problematická. Asimilácia by sa reálne stala jedinou možnosťou inklúzie. Transformatívna akomodácia je založená na myšlienke čiastočnej samosprávy a súčasne podporuje dialóg medzi väčšinou a menšinou. Štát a menšina sú odlišnými zdrojmi právnej autority, ktoré sú v princípe rovnocenné. Tento prístup dramaticky mení vzťah medzi väčšinou a menšinou od subordinácie smerom k rovnocennejšiemu modelu.

Transformatívna akomodácia môže podporovať liberalizáciu národnobudovateľského projektu Slovákov a tým podporovať inklúziu členov menšín. Zmena väčšinových verejných inštitúcií má dôležité dôsledky pre programy usilujúce sa o ekonomické posilnenie príslušníkov rómskej menšiny. (Implementácia TA má dočasné aj trvalé redistributívne nároky. Autonómia má trvalé redistribučné aspekty podobne ako platné kultúrne individuálne menšinové práva, vyžadujúce pozitívnu štátnu podporu).

Rómska autonómia založená na princípoch transformatívnej akomodácie by mala významný vplyv na dočasné vyrovnávacie opatrenia. Jeden typ takýchto opatrení je potrebný na odstránenie socioekonomického znevýhodnenia potrebného na administráciu autonómie. Takáto politika by napríklad zahŕňala aj cielený a špecializovaný tréning rómskych profesionálov, ktorí by administrovali národnú kultúrnu automómiu. Druhý typ opatrení nemusí priamo súvisieť s administráciou autonómie, ale týka sa ekonomických, sociálnych alebo rozvojových programov v oblastiach, akými sú trh práce, sociálne veci, bývanie, zdravotníctvo. Mechanizmus spoločného riadenia by mohol byť použitý vo fáze návrhu, ako aj implementácie týchto programov. Transformatívna akomodácia garantuje, že štát musí poskytnúť finančné a personálne kapacity na tento projekt a nemôže sa zbaviť zodpovednosti ako v prípade národnej kultúrnej autonómie.

Okrem procedurálnych aspektov rómska autonómia, ktorá by rešpektovala princípy transformatívnej akomodácie, by mohla priniesť výrazný vplyv na efektivitu politiky dočasných vyrovnávacích opatrení (affirmative action). Vo všeobecnosti sa dočasné vyrovnávacie opatrenia usilujú o rovnomernejšiu redistribúciu v prospech historicky znevýhodnenej komunity. Podporujú jej príležitosti participovať vo väčšinových inštitúciách. Nosná myšlienka je podpora dočasného rozdielneho zaobchádzania s cieľom pripraviť skupinu na účasť v starých „neutrálnych“ inštitúciách tak, aby neboli znevýhodnení (Taylor, 1994, s. 40). Dočasné vyrovnávacie opatrenia sú kritizované ako nedostačujúce na transformáciu štruktúr, ktoré generujú ekonomické znevýhodnenie. Podľa hlavnej kritičky Nancy Fraserovej vyrovnávacie opatrenia preto nie sú z dlhodobého hľadiska schopné priniesť výraznejšie výsledky (N. Fraser, 1995,s. 90). Fraserovej teoretický argument potvrdzuje prax dočasných vyrovnávacích opatrení, akými sú napríklad nulté ročníky, ktoré majú pripraviť sociálne znevýhodnené, fakticky rómske detí do škôl, ktoré však zostávajú nezmenené (teda neprispôsobené pre žiakov z odlišných sociálnych či kultúrnych prostredí). Úspech dočasných vyrovnávacích opatrení je preto do veľkej miery podmienený schopnosťou a ochotou znevýhodnenej skupiny asimilovať sa. Podmienka asimilácie je nielen nespravodlivá, ale môže byť aj ťažko uskutočniteľná. Napríklad, za komunizmu pomerne dramatické redistribučné opatrenia nepriniesli očakávaný výsledok asimilácie. Asimilačná politika vo vzdelávaní viedla k segregačným praktikám a k všeobecnej neschopnosti dosiahnuť socio-ekonomickú rovnosť s väčšinovým národom.

Transformatívna akomodácia môže zmierniť nedostatky dočasných vyrovnávacích opatrení. Mechanizmus spoločného riadenia sľubuje transformatívny účinok na „neutrálne inštitúcie“ v oblasti školstva, politiky, zdravotníctva či sociálnych vecí. Rómska autonómia by tak mohla viesť k posilneniu väčšinových inštitúcií, ktoré by už neboli založené na väčšinových hodnotách a normách. Tento prístup by mohol znamenať dlhodobé ekonomické a kultúrne posilnenie, ktoré by elimimovalo problém inklúzie podmienenej asimiláciou.

Jednou zo zásadných a súčasne najkomplexnejších otázok spojených s rómskou autonómiou je vymedzenie príslušnosti ku skupine. Metóda, založená výlučne na princípe sebaidentifikácie, tak ako si to predstavoval Renner, je problematická. Prax sčítania ľudu na Slovensku potvrdzuje, že údajne len nepomerne nízky počet Rómov sa rozhodne deklarovať príslušnosť k rómskej menšine. Tento fenomén môže byť spôsobený viacerými faktormi, vrátane vnímania viacnásobnej príslušnosti k národnostným komunitám alebo podskupinám Rómov, problém stigmy spájanej s rómskou etnicitou alebo výsledok predchádzajúcich asimilačných politík. Maďarský samosprávny model navyše ukázal, že určovanie príslušnosti k národným komunitám na základe subjektívneho kritéria môže byť zneužité tými, ktorí nemajú väzbu k danej menšine.

Medzi rómskymi akademikmi a aktivistami takmer neexistuje diskusia na túto tému (alebo všeobecne na tému možnej autonómie). Téma však úzko súvisí s debatou o spôsobe zberu štatistických údajov. Rómski aktivisti vo veľkej miere zostávajú opatrní kvôli skúsenostiam z minulosti, keď po násilnom zbere dát nasledovali represívne politiky. Na druhej strane si však myslia, že existujúce dáta založené na sebaidentifikácii nie sú presným ukazovateľom veľkosti rómskej populácie. Presné etnické dáta sú pritom dôležité na to, aby medzi iným bolo možno vytvoriť efektívnu politiku zameranú na odstránenie diskriminácie a zlepšenie prístupu Rómov z marginalizovaných komunít k základným potrebám. Rómski aktivisti jednohlasne zdôrazňujú, že forma zberu dát hrá dôležitú úlohu. Citlivejší a transparetnejší prístup by podľa ich názoru zvýšil participáciu Rómov rovnako ako aj ich sebaidentifikáciu. (Project on Ethnic Relations, 2000, s. 9-24)

Podľa princípov národnej kultúrnej autonómie a transformatívnej akomodácie, základným kritériom na vymedzenie príslušnosti v rómskej autonómii zostáva subjektívna vôľa patriť k národnej komunite. Dôležité sú však nielen kritériá, ale aj procedurálne aspekty zberu etnických dát a vytvárania menšinových registrov. Národná kultúrna autonómia a transformatívna akomodácia, na rozdiel od existujúcej metódy zberu dát vyžadujú podmienku aktívnej participácie v menšinovej komunite. Reprezentanti rómskej menšiny rovnako ako rôzni rómski aktivisti musia mať možnosť aktívne participovať pri príprave a zavádzaním pravidiel súvisiacich s určovaním príslušnosti k menšinovej komunite do praxe. Zapojenie sa rómskych komunít do týchto procesov by mohlo zvýšiť dôveru k štátnym orgánom a aj ochotou deklarovať príslušnosť k rómskej menšine.

Napriek tomu po nejakom čase môžu mať Rómovia záujem obmedziť pravidlá pridaním objektívneho kritéria s úmyslom zamedziť nečlenom získavať výhody spojené s členstvom v národnej kultúrnej autonómii. Objektívne kritérium znamená obmedzenie individuálneho práva rozhodnúť sa o príslušnosti k národnej komunite, zdôvodnené záujmom skupiny udržať si odlišnú skupinovú identitu. Objektívne kritériá sú legitímne, pokiaľ neprimerane nezaťažujú individuálnych členov.

Jediné platné právne objektívne kritérium na Slovensku, ktoré obmedzuje individuálne členstvo v národnostnej menšine, je slovenské občianstvo. Jeho primárnym cieľom je zabezpečiť lojalitu k dominantnému národu, nie chrániť záujmy menšinových komunít. Napriek tomu by pre Slovákov požiadavka menšín obmedziť členstvo v národnostných menšinách nemala byť prekvapujúca. Zákon o slovenskom občianstve, ktorý vymedzuje prislúchanie v národnej komunite, obsahuje objektívne kritériá. Dobrá znalosť slovenčiny a dokonca aj znalosť slovenských reálií je podmienkou získania slovenského občianstva naturalizáciou.[4] Zdôvodnením týchto pomerne kontroverzných podmienok je schopnosť zachovania si jazykovej odlišnosti. Ak má dominantná skupina právny prostriedok na zachovanie si tohto skupinového záujmu, neexistujú priveľmi presvedčivé dôvody na to, aby sa takáto možnosť zamedzila príslušníkom menšín. Treba však venovať pozornosť tomu, že objektívna podmienka môže viesť v skutočnosti k obmedzeniu individuálnych práv členov. Podľa normatívnych základov transformatívnej akomodácie riešením takéhoto konfliktu musí byť vyvažovanie medzi ochranou individuálnych práv jednotlivca a legitímnym záujmom skupiny chrániť sa pred vstupom nečlenov.

Aké objektívne kritérium by teda bolo vhodné na vymedzenie členstva ochrany rómskej autonómie? Najkonvenčnejšie objektívne kritérium „materinského jazyka“ by nemuselo byť vždy vhodné alebo vítané v odlišných rómskych komunitách. Keďže na túto tému neprebehla dôkladnejšia diskusia, možno predpokladať, že v každej lokalite alebo komunite sa môže toto kritérium odlišovať. Viesť takúto diskusiu v abstraktnej rovine je náročné, keďže subjektívne kritérium rozhodne o tom, čo je obsahom objektívneho kritéria. Neponúknem preto konkrétne riešenie, ale obmedzím sa skôr na menej konvenčný procedurálny návrh, podľa ktorého možno postupovať pri jeho hľadaní.

Princíp horizontálneho delenia moci transformatívnej akomodácie umožňuje vytváranie autonómnych organizácií, ktoré reprezentujú jednotlivcov v odlišných právnych oblastiach. Berúc do úvahy administratívne obmedzenia, Rómovia by mohli mať možnosť vytvárať odlišné autonómne organizácie v odlišných legálnych sférach, namiesto existencie jednej organizácie vo všetkých sférach. Jednou z výhod tohto prístupu je, že rozširuje množstvo možných objektívnych kritérií, ktoré môžu byť použité v odlišných legálnych oblastiach, podľa ich dôležitosti pre danú oblasť. Takýto administratívne náročnejší, ale komplexnejší prístup je citlivý k množstvu zdrojov ľudskej identity. Napríklad, autonómne organizácie v oblasti kultúry a vzdelávania by fungovali na základe neteritoriálneho princípu a umožňovali by existenciu organizácií reprezentujúcich odlišné rómske skupiny, ako sú Rumungrovia alebo olašskí Rómovia. V tomto prípade by relevantným kritériom členstva bol rómsky dialekt osoby alebo jej predkov. Naproti tomu v oblasti komunitného rozvoja alebo prípravy nízko nákladového bývania by bolo vhodným kritérium miesto bydliska. Podobne by to bolo aj vo sfére zdravotníctva, práce a sociálnych služieb. V niektorých oblastiach si možno predstaviť aj existenciu zmiešaných napríklad rómsko-maďarských organizácií, ktoré by reprezentovali tých, ktorí pociťujú príslušnosť k obom skupinám. Za každým by však zavedenie objektívneho kritéria malo byť podrobne preskúmané z hľadiska ochrany individuálnych práv členov.

Záver

Úvaha ponúkla alternatívu k súčasnej politike integrácie, ktorá by posilnila Rómov a súčasne vytvorila inštitucionálny mechanizmus pre ich inklúziu. Venovala som sa niektorým z hlavných prekážok tohto prístupu a načrtla možné riešenia. Nezodpovedala som však nielen množstvo praktických otázok, ale aj právnych a morálnych.[5] Neuviedla som ani, či by autonómia pre Rómov znamenala aj autonómiu pre iné menšiny. V zásade si myslím, že súčasná menšinová politika založená na individuálnych menšinových právach, na rozdiel od autonómie, nikdy nezaručí právo jej členov zúčastňovať sa na správe vecí týkajúcich sa vlastných komunít. Obhajoba tohto argumentu by však presiahla rozsah príspevku. Mojím cieľom bolo začať diskusiu o menšinovej politike z jej praktického rozmeru -- t.j., aké formy autonómie existujú a aké sú ich výhody či sporné aspekty. Verím, že tak prispejem k dekonštrukcii negatívneho mýtu spojeného s týmto termínom na Slovensku.

Moja diskusia tiež dala do zátvoriek tzv. politický faktor. Tento faktor je kritický kvôli množstvu praktických dôvodov. Model, ktorý som obhajovala, je finančne nákladný najmä v počiatočnej fáze. Vzhľadom na nerovnosti v moci a v zdrojoch medzi väčšinou a rómskou menšinou by bez zapojenia sa väčšiny rómska autonómia zrejme neuspela. Zapojenie sa väčšiny je o to dôležitejšie, ak vezmeme do úvahy fakt, že implementácia národnej kultúrnej autonómie modifikovaná modelom transformatívnej akomodácie rozdeľuje bremeno transformácie medzi väčšinu a menšinu. Napriek tomu, prečo by slovenskí politici mali byť motivovaní vôbec k zváženiu takéhoto prístupu menšinovej politiky? Verím, že model, ktorý by posilnil menšinu a ponúkol integračný kanál pre menšinu, by bol výhodný pre celú slovenskú spoločnosť v morálnych, sociálnych a ekonomických termínoch.

Bibliografia

Acton, T. A. (2003) A three cornered choice: structural consequences of value-priorities in Gypsy Law as a model for a more general understanding of variations in the administration of justice, American Journal of Comparative Law, 50(3),s. 639–657.

Bauböck, R. (2004) Territorial and cultural autonomy for national minorities?, v: A. Dieckhoff (Ed.), The Politics of Belonging: Nationalism, Liberalism, and Pluralism, s. 221–258 (Lanham: Lexington Books).

Bauböck, R. (2005) Political autonomy or cultural minority rights? A conceptual critique of Renner’s Model, v: E. Nimni (Ed.), National Cultural Autonomy and its Contemporary Critics, s. 237–253 (London: Routledge).

Bauer, O. (1924/2000) The Question of Nationalities and Social Democracy (Minneapolis and London: University of Minnesota Press).

Deets, S. & Stroschein, S. (2005) Dilemmas of autonomy and liberal pluralism: examples involving Hungarians in Central Europe, Nations and Nationalism, 11(2), s. 285–305.

Eiler, F. & Kovács, N. (2002) Minority self-government in Hungary, in: K. Gál (Ed.), Minority Governance in Europe, s. 171–197 (Budapest: Open Society Institute).

Fraser, N. (1995) From redistribution to recognition? Dilemmas of justice in a ‘post-socialist age’, New Left Review, 212,s. 68–93.

Friedman, E. (2002) Explaining the political integration of minorities: Roms as a hard case, unpublished DPhil dissertation, University of California in San Diego.

Gheorge, N. & Mirga, A. (1997/2001) The Roma in the twenty-first century: a Position Paper, Eurozine, online: http://www.eurozine.com/articles/2001-03-12-mirga-gheorgh-en.html

Kymlicka, W. (1995) Multicultural Citizenship (Oxford: Claredon Press).

Lajčáková, J. (2007a) The uneasy road towards remedying the economic & cultural inequality of the Roma in Slovakia, The International Journal on Minority and Group Rights, 14, s. 59–83.

Lajčáková, J. (2007b) Ethnocultural justice for the Roma in Slovakia, unpublished Doctor of Judicial Science dissertation, University of Toronto.

Lajčáková, J. (2009)Právne postavenie a politika k novovznikajúcim etnickým, jazykovým a náboženským komunitám na Slovensku, v E. Gallová-Kriglerová, J. Kadlečíková & J. Lajčáková,

Mann, A. B. (1992) Formovanie etnickej identity Rómov na Slovensku, v: J. Plichtová (Ed.), Minority v Politike, s. 237–241 (Bratislava: Česko-slovenský výbor Európskej kultúrnej nadácie, Ister Science Press).

Marušiaková, J. (1988) Vzt’ahy medzi skupinami cigánov, Slovenský Národopis, 36, s. 58–77.

Nedelsky, N. (2003) Constitutional nationalism’s implications for minority rights and democratization: the case of Slovakia, Ethnic and Racial Studies, 26(1), s. 102–128.

Oprea, A. (2005) The arranged marriage of Ana Maria Cioaba, intra-community oppression and Romani feminist ideals: transcending the ‘primitive culture’ argument, European Journal of Women’s Studies, 12, s. 133–148.

Project on Ethnic Relations (2000) Roma and Statistics (Princeton, NJ: Project on Ethnic Relations), available: www.per-usa.org/reports/PERStrasbourg.pdf

Refugee Women’s Resource Project (2002) Romani Women from Central and Eastern Europe: A ‘Fourth World’, or Experience of Multiple Discrimination, online: http://www.asylumaid.org.uk/data/files/publications/30/Romani%20Women%20from%20Central%20and%20Eastern%20Europe%20A%20Fourth%20World.pdf

Reisman, M.W. (1993) Autonomy, independence, and responsibility, Yale Law Journal, 103, s. 401–417.

Renner, K. (1899/2005) State and nation, in: E. Nimni (Ed.), National Cultural Autonomy and its Contemporary Critics, s. 15–48 (London: Routledge).

Shachar, A. (2001) Multicultural Jurisdictions: Cultural Differences and Women’s Rights (Cambridge: Cambridge University Press).

Stojka, P. & Pivoň, R. (2003) Náš život—Amaro trajo (Bratislava: SD Studio).

Sztojka, K. (2000) Romani women in Romani and majority society, Roma Rights Quarterly, 1, online:http://www.errc.org/cikk.php?cikk¼626

Taylor, C. (1994) The politics of recognition, in: A. Gutman (Ed.), Multiculturalism: Examining the Politics of Recognition, pp. 25–73 (Princeton, NJ: Princeton University Press).

Uherek, Z. & Novák, K.A. (2003) Etnická identita Romů , v: M. Vašečka (Ed.), Čačipen pal o Roma: Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku, s. 93–111 (Bratislava: Inštitút pre verejné otázky).

Vaňo, B. & Haviarová, E. (2003) Demografické trendy rómskej populácie, v: M. Vašečka (Ed.), Čačipen pal o Roma -Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku, s. 475–502 (Bratislava: Inštitút pre verejné otázky).

Volpp, L. (2006) Engendering culture, Feminism & Law Workshop Series (Toronto: The Faculty of Law, University of Toronto).

Walzer, M. (2001) Nation-states and immigrant societies, v: W. Kymlicka & M. Opalski (Eds), Can Liberal Pluralism be Exported? Western Political Theory and Ethnic Relations in Eastern

Weyrauch, W.O. (Ed.) (2001b) Gypsy Law: Romani Legal Traditions and Cultures (Berkeley, CA: University of California Press).

[1] Slovenská ústava špecifikuje dve podmienky prístupu k ústavným menšinovým právam -- občianstvo SR a subjektívna vôľa občanov patriť k etnickej skupine alebo národnostnej menšine. Články 12(3) Ústavy SR, zákon č. 460/1992 Zb. v platnom znení.

[2] Aj keď sa zameriavam iba na tieto dva zdroje, viem, že by sme si mali uvedomovať aj vplyv NKA na iné skupiny, ako sú deti alebo sexuálne menšiny.

[3] Toto vo všeobecnosti platí aj v prípade žien patriacich k väčšinovému národu, kultúrna a rodová nerovnosť však znásobuje socioekonomické znevýhodnenie žien patriacich k znevýhodneným menšinám.

[4] Pozri zákon o občianstve 40/1993 Z.z. v platnom znení, pozri tiež jeho posledné novely, ktoré výrazne sprísnili podmienky získavania občianstva naturalizáciou (Lajčáková, 2009, s. 77-79).

[5]Právny a morálny argument pre rómsku autonómiu je obsiahnutý v inej mojej práci (Lajčáková, 2007b, kapitola 3).